José a ja sme spolu študovali v Paríži medzinárodné vzťahy. Tak rozdielny chlapi ako my by sa za normálnych okolnosti nikdy neskamarátili.
Malý Portugalec hral na husliach a väčšinu času trávil tým, čo správny študent má robiť iba ako posledné východisko, učil sa.
Ja naopak som mal režim jasný. Na prednášky som sa dostavil tu i tam prezentačne raz za dva týždne, inak moje štúdium pozostávalo z toho, že som francúzskym kámošom poobede dokazoval akí sme my Slováci dobrí futbalisti, v noci, že znesieme akékoľvek množstvo alkoholu a nadránom ešte zvládneme pretiahnuť dcéru profesora Imbolta.
Ani by sme s Josém o sebe nevedeli, ale v druhom ročníku nás šupli na jednu izbu. Nestal by sa však viac ako spolubývajúcim, keby nemal aspoň čosi z tej južanskej lenivosti a keby explorer nemal ikonku „história“.
Nemazal ju, asi to ani nevedel a tak som mohol vidieť, čo to ten môj podarený Portugalec pozerá. Milo ma prekvapil. Hemžilo sa to samými odkazmi typu „lolitas“, „young“, „teen“ a podobne. Takže José je na mladučké. Ako ja.
Odvtedy sa začalo naše priateľstvo. Vybalil som naňho ako sa veci majú a vcelku sa potešil, že konečne našiel niekoho kto má podobné preferencie. Vydržalo aj po skončení školy. Mailovali sme pravidelne a naše kariéry sa začínali rozbiehať.
Tá Josého rýchlejšie. Dostal miesto v Bruseli do mesiaca od promócii. A neskutočný plat k tomu. Prvý rok som mu neskutočne závidel. Mne otec vybavil miesto na ministerstve hospodárstva s nástupným platom 12 tisíc. Len za nájom som platil 15. Ešte, že mám toho svojho zazobaného fotríka.
Dosť sme sa sporili, s mojimi jazykovými znalosťami by som v súkromnej sfére dostal trikrát viac, ale otec neustúpil. Vraj musím chvíľu vydržať, že mu ešte poďakujem. Tak, čo už.
Popíjal som kávu a čítal noviny, rutina prebytočného úradníka na ministerstve. Sem tam som čosi preložil a medzitým penil pri Josého mailoch.
Za ten rok bol dvakrát v Brazílii, klátil tam tie najsladšie teenagerky. Opálene, mladinké babenky z predmestí Ria, ktoré len čakajú na štedrého turistu, ktorý im kúpi pár pekných vecí a oni sa mu odvďačia horúcou nocou.
Raz na Filipínach, odtiaľ dokonca poslal fotky, provokatér jeden. Vysmiaty v hlúčiku bábik v školských uniformách, na hoteli s troma sladučkými pusinkami naraz, v bazéne s možno desaťročnou kráskou. Kurva život, aj tá káva mi akosi zhorkla.
Po roku sa však všetko zmenilo. Uvoľnilo sa miesto obchodného radcu v Moskve. Tatko potiahol za správne páky a ja som to dostal.
Moskva, Moskva. Nevedel som presne do čoho idem. Prvý týždeň zbehol zoznamovaním sa s ľudmi a prostredím, neskôr som sa rozhliadol aj po iných veciach, teda po svojom „koníčku“. Poviem Vám len toľko, že už po mesiaci som písal Josému: „Myslíš si, že si už bol v raji? Toto je raj!“ A bolo to presné.
Pas a plat diplomata a mladučká slovanská krása všade naokolo. Za štyri mesiace, čo som tu, som zažil neskutočné veci. A dnes príde José. Asi ho už žrali moje maily, ako mňa predtým jeho a pred troma dňami zavolal, že priletí na víkend, či sa oňho postarám. Jasné, že postarám. Chlapec zažije jazdu o akej v Manile ani v Riu ešte nepočuli. Toto je krajina neobmedzených možnosti.
Priletel o siedmej. Zvítali sme sa, zaviezol som ho do hotela, rýchlo sa vybalil a už sme smerovali v ústrety skvelému večeru. O tom, kam vziať milovníka mladých šušiek v piatok večer v Moskve, netreba dlho rozmýšľať. Odpovedí je veľa, všetky správne, ale jedna správnejšia. „Robotník“.
Bar „Robotník“ nenájdete ľahko. Zastrčený na severe Moskvy, v priemyselnej zóne. Kedysi za komančov, jedáleň pre stovky robotníkov z okolitých podnikov, dnes luxusný, perfektne spravený bar, kde sa grupujú len dve skupiny ľudí.
Krásne dievčatká, tak vo veku dvanásť až pätnásť, nádherné kurvičky, pýtajúce stovku za hodinu a tri stovky za noc. A potom muži ako my s Josém, ktorí ich chcú pojebať a majú prachy.
Domácich tam mnoho niet. Ono vlastne tristo dolárov je viac ako priemerný mesačný plat 80% obyvateľov Moskvy. Josého denná mzda. Teda „Robotník“ je plný cudzincov. Obchodníci, turisti, diplomati a tak.
Vošli sme dnu cez dôkladnu kontrolu a len čo sme vkročili, Josému padla sánka. Oči mu takmer opustili tvár ako ich vyvalil. Nečudo. Dnes tu mohla byť tak stovka dievčat.
Niektoré sedeli pri dlhočiznom bare, iné tancovali na parkete a okolo tyčí a tie najštastnejšie, ktoré dnes asi zarobia sedeli v boxoch so zákazníkmi.
Keď sme vošli hneď všetky kurvičky zbystrili zrak. Z ich pohľadu nevchádzali dvaja priemerne vyzerajúci týpci, ale spolu 600 dolárov, a o tie sa trebalo pobiť so stovkou iných báb.
Väčšina krások mala na sebe čo najkratšiu sukničku a čo najkratšie tričká, alebo blúzky, zviazané do uzla tak, aby bolo vidno pupok.
Niektoré zväčšia staršie sa s tým nepárali a boli iba v bikinách. Ono to znie smiešne, ale taká pätnástka sa musí pekelne snažiť aby upútala chlapov zaťažených na mladé mäsko, keď súperí so sviežimi dvanástkami a tinástkami.
S našim príchodom nastal ruch ako v úli. Babenky na nás špulili zadočky, pohadzovali vlasmi, olizovali si pery. Tie na parkete sa začali krútiť ešte zvodnejšie ako doteraz.
Sadli sme si do prázdneho boxu a pri pivku začali detailne okukovať po ktorej skočíme. José vyzeral ako malý chlapec v obchode s cukríkmi.
„Tá je skvelá..“, „Tamtá, aha, tú chcem..“ „Nie, nie, pozri, pozri, ta maličká zrzka…“ „To je kus..“ „Aha, aha, vidíš tú pri tyči v červenej sukni?…“ Musel som ho trošku ukľudniť. Nech si vezme trebárs aj päť.
„Vezmem!“ vyhlásil. „Ako ich zavoláme k nám?“ spýtal sa. „Jednoducho, nadviaž očný kontakt, chvíľu pozeraj a potom ukáž prstom nech sem príde.“ A José začal zvolávať…
