Patril som medzi ľudí, ktorí celý svoj život stále putujú, chodia z miesta na miesto, ako cirkusanti. Bol som vlastne ako bezdomovec, nemal som založenú rodinu, venoval som sa len a len svojej práci.
Môj otec, pôvodom Bulhar, bol jeden z najlepších záhradníkov, od ktorého som sa naučil tomuto málo známemu a neuznávanému remeslu. Našťastie prišlo obdobie, keď sa začali rekonštruovať historické pamiatky, obnovovali sa staré a budovali nové parky i záhrady. Takže o skúsenosti vyše päťdesiatročného záhradníka bol zrazu nesmierny záujem.
V okresnom meste som mal kúpený dvojizbový byt, ale strávil som v ňom veľmi málo týždňov. Naposledy ma o spoluprácu požiadala jedna bratislavská stavebná firma. Práve na západnom Slovensku zrekoštruovali vidiecky zámok.
Bolo to vlastne malé letné sídlo, s veľkým parkom a množstvom záhrad. Okrem množstva okrasných kríkov som dostal za úlohu dať do pôvodného stavu všetky kvetinové záhony v okolí letného sídla. Práce som mal neúrekom, našťastie som si mohol z miestnych obyvateľov vybrať záujemcov na prácu. Vedel som, že ženy na dedine majú skúsenosti s podobnými činnosťami. Preto všetkých pätnásť žien, ktoré sa prihlásili som prijal.
V mojom úsudku som sa nemýlil, ženy robili podľa mojich pokynov, takže som ich nemusel ani veľmi kontrolovať. Medzi ženami som bol obľúbený, horšie to bolo s hlavným dozorom.
Pre upresnenie, tútu funkciu vykonávala strašne ryšavá a pehatá inžinierka. Celé dni chodila okolo stavby, väčne sa s niekým hádala, stále len kričala. Nikdy som ju nevidel zasmiať sa. S majstrami aj robotníkmi zápasila dennodenne, nedodržiavali termíny a aj ich práca nebola vždy najkvalitnejšia.
Stalo sa, že jeden deň si na mušku vzala aj mňa. Vyčítala mi, že kvety už mali byť väčšie a tráva, že je málo zelená. Tak som jej odsekol, že či môžem aj za jej malé prsia. Vytočilo ju to, veď moju poznámku počuli aj niektoré ženy, ktoré polievali záhony. Nahnevane sa otočila a odišla.
Asi jej to nedalo a poobede, keď som kráčal pomedzi vysoké lipy, sa pristavila a povedala mi, že nech sa radšej starám o svojho starého vtáka a nie o jej prsia.
– Viete, pani inžinierka, už ste tu na dedine dlho zavretá… Choďte domov a dajte sa tomu vážmu mužíkovi poriadne pomilovať… Alebo si ju večer na ubytovni sama vylížte…
Nabrúsená inžinierka ku mne priskočila, rozohnala sa, že mi strelí facku. Bol som šikovnejší, ruku som jej zachytil a pevne stlačil. – Veru… veru… vták vám chýba… už neviete, čo so sebou… Potom som ju pustil a odišiel.
Nevidel som ju až do druhé dňa a priznám sa, ani mi nechýbala. Mal som svojej práce dosť a nie sa starať a ryšavú inžinierku. Mal som zmluvu a ona mi bola ukradnutá, akurát mohla mať provokačné reči.
Jej nadriadení jej dôverovali, zrejme už pochodila po rôznych stavbách. Mohla mať tak okolo štyridsiatky, takže prax jej určite nechýbala. To ale neznamenalo, že musela po všetkých kričať. Problémy je možné riešiť aj s chladnou hlavou.
Na druhý deň bo kontrolný deň. Po ňom šéfovia a majitelia tunajšieho zámku pripravili pre vedúcich pracovníkov v miestnej reštaurácii večeru. Keď videli, ako sa záhrady a záhony zmenili do krásy, rozhodli sa pohostiť aj mňa. Pri prípitku sa mi osobne majiteľ poďakoval, povedal, že ani neveril, že za tak krátky čas môžem urobiť taký zázrak. Nebol som samoľúby, ale pochvaľa padla vhod. Všetci prítomní mi zatlieskali, len pehatá ryšuľka stála so sklonenou hlavou a myslela si svoje.
Po výdatnej večeri som vypil niekoľko pohárov piva a potom sa pešo vybral do ubytovni, ktorá stála v blízkosti zámku. Nemal som chuť ďalej piť, hoci to bolo aj zadarmo. Chcel som sa v kľude prejsť a podľa potreby poliať kvety.
Mal som dobré tušenie, najnovšie záhony si pýtali vodu. Výdatne som im ich zalieval, keď na chodníku zastala inžinierka. – Aj tak si myslím, že si neplníte povinnosti ako máte…
Mne sa s ňou nechcelo hádať, ani strácať reč. Jedine čo som urobil, otočil som na ňu hadicu a od hlavy po päťy som ju zlial, suchá neostala na nej ani nitka. Keď začala odo mňa utekať, polial som jej šaty aj na chrbte. Potom som dokončil svoju prácu a odchádzal som k ubytovni.
Inžinierka ma naštvala, no spomenul som si na ňu, že zažila skutočnú Veľkú noc. Prišlo mi jej ľúto, že som zašiel až tak ďaleko, preto som sa otočil a smeroval k zámku, kde ako šéfka bývala sama. Zaklopal som dvere a vošiel.
Piarová stála pri stole neprezlečená, uterákom si sušila mokré ryšavé kadere. Cez premočené šaty jej bolo vidieť prsia a nohavičky. Nevedela o tom, tak stála bez ostychu.
– Ste starý impotent… čo nenávidí ženy… Dopovedala a rozplakala sa. Tak to teda nie, ja nie som žiaden necitlivý impotent, pomyslel som si. V tomto momente som vedel situáciu zachrániť len jediným spôsobom.
Pristúpil som k nej a pritúlil som si ju k sebe. Plakala, slzy sa jej kotúľali po tvári veľké ako hrach. Držal som ju pevne pri sebe a utišoval. Utieral som jej ich a prosil, aby už prestala, že si to všetko vysvetlíme.
Od plaču nevedela nič povedať, ťažko prežívala svoju osobnú krízu. Napokon som jej slzy začal utierať rýchlymi bozkami. Moje ústa mala na očiach, lícach, brade a nakoniec aj na jej perách. Triasla sa mi v náruči, no vplyvom bozkov sa ešte začal viacej chvieť.
Myslel som si, že ma od seba odsotí, no ona roztvorila ústa a sama ma jazykom vyzvala k ústnemu súboju. Vedel som, že jej niečo ešte dlhujem. Nahmatal som jej mokré prsia a jemne jej ich hladkal, aby vedela, že nemám proti ním nič.
Naše bozky nás dostali do varu, boli sme ako mladí milenci, ktorí boli spolu prvý krát. Nakoniec to bola aj pravda. Skúmali sme svoje telá a neprestávali sa náruživo bozkávať. Čuduj sa svete, inžinierka ma stlačila aj za penis, ktorý už dlho stál pripravený.
Tento signál ma osmelil, začal som z nej strhávať rozmočené šaty a napokon som sa vyzliekol aj ja. Zvalili sme sa na zem, kde ma prijala, kde sa dala pomilovať.
Konečne neplakala, len stenala, hrýzla ma od vzrušenia do pier a jazyka. Jej ryšavá vagína bola divoká, ako aj jej celé telo, ktoré sa zmietalo a túžilo byť v tejto chvíli pomilované.
Hoci som nebol ženatý, nikdy som netrpel pôstom a skúsenosťami. Poznal som citlivé miesta, vedel som, ako ženám pomôcť, aj keď im vyvrcholenie prichádzalo pomalšie ako mne. Prstami som sa hral s okolím jej klitorisu a penisom som do nej zachádzal, ako som len mohol.
Naša nepredvídaná súlož bola tak živočíšna, že vyzerala akoby nemala konca. Jej šušurka po čase dostala čo potrebovala, jej majiteľka skákala podo mnou a doslova mi vyťahovala spermie z mojich gúľ. Za odmenu som moju znepriatelenú inžinierku vybozkával.
Vtedy som videl pehatú ryšuľku ako sa mňa prvýkrát usmiala. Od tohto dňa som ju už nikdy nepočul zbytočne kričať a rozčuľovať sa. A čo sa týka mňa, ja chodím s ňou všade, nielen ako záhradník, ale jej verný manžel.
