Richard sedel vo svojej pracovni, s nohami vyloženými na taburete, oči upreté na stránky hrubej knihy. Pohľad mu síce kĺzal po riadkoch, akoby čítal, ale v skutočnosti bol neprítomný duchom. Premýšľal o čomsi inom. O svojej kariére.
Práve dnes zaznamenal ďalší úspech, ďalší schodík na ceste k vysnívanej pozícii. V Nemecku mu vydali prvý článok zo série „Štúdium nemeckého ducha: Jaspers versus tí druhí!“ Od dnes po dva mesiace sa každý týždeň objaví jeho vec v najčítanejšom nemeckom filozofickom časopise. A na konci roka mu v Heidelbergu vydajú knihu. Tiež o Jaspersovi.
To bol filozof, ktorého obdivoval a ktorým sa zaoberal najviac. A to nie sú jeho prvé diela, ktorými sa zviditeľnil. Cyklus prednášok, ktoré mal v jari vo Viedni o tom ako nemecké myslenie ovplyvnilo strednú Európu, mali tiež úspech a vyšli v antalógii s prednáškami najlepších súčasných germanistov. Už to tak vyzerá, že ho miesto na nejakej univerzite v Rakúsku, či Nemecku neminie.
To im teda všetkým vytrel kocúra. Marxistom neschopným. Idioti, ktorým stačí, že sa môžu tváriť ako profesori na malých slovenských fakultách a ktorí nikdy nič nedokázali. Nikdy ho nechápali a on nechápal ich. Pripadali mu malí a on si pripadal veľký.
A dnes to dokázal. Keď nadobro opustil tú ich zatuchnutú mláčku, ten smradľavý rybníček a pokúsil sa presadiť von, len sa mu smiali. Roky sa živil ako tlmočník a prekladateľ a nič nové mu nevyšlo. Ale posledné dva roky to bol prelom, celý čas tvrdo pracoval, písal a teraz žne úrodu. Najlepšia by bola Viedeň. Mohol by ostať žiť v Nitre a dochádzať. Rakúsky plat a slovenské životné náklady. Ale keď sa podarí iné mesto, nevadí. Manželka aj dcérka ho budú pokojne nasledovať.
Počul ich hlasy až z kuchyne. Museli sa o čomsi hádať. Jeho žena bola zdravotná sestra. Nechápal, ako môže byť stále rovnako krásna ako keď sa vzali. Veľa sestričiek má tú vlastnosť, že sa dokážu udržať príťažlivé celý stredný vek. Zato on si už každé ráno našiel pár sivých vlasov navyše. Ale čo, mužovi pár šedín pristane a vysokoškolskému učiteľovi zvlášť.
Mali spolu jediné dieťa. Dvanásťročnú Hanku. Krásna po mamičke, ale tak trošku rozmaznaná ako každý jedináčik. „Mama, rozumieš, ale to sú predsa Jedovaté sliny!“ dožadovala sa Hanka v kuchyni, aby ju mama pustila večer na koncert. „Nie, nepôjdeš,“ zaznelo Hanke v ušiach už snáď postýkrát.
„To mi nemôžeš robiť, to je týranie,“ nevzdávala sa malá:“celá trieda tam bude, všetky kámošky, len ja nie.“ Bolo jej takmer do plaču. Najpopulárnejšia skupina medzi jej rovesníkmi a ona nesmie. Skúsila ešte posledný argument: „Mami, ľubiš ma? Pusť ma, budem doma ešte za vidna.“
Trošku nerealizovateľný sľub, pretože koncert začína o ôsmej a slnko teraz začiatkom októbra zapadá presne o tom čase. Ale mame sa už nechcelo bojovať a ukončila rozhovor tak ako vždy, keď sa jej už s Hankou nechcelo sporiť. „Dobre. Opýtaj sa ocka, ak ťa pustí on, tak môžeš ísť.“
Hanka mala s otcom zvláštny vzťah. Pripadal jej ako z filmu. Starého filmu. Tie jeho nažehlené košele a pletené vesty, občas fajčil fajku a preto voňal tabakom. Celé dni sedel v tej svojej pracovni a robil niečo, čo je pripadalo ako tá najnudnejšia vec na svete. A mala pred ním skutočný rešpekt. Jeho slovo bolo ako slovo božie.
Hovorili spolu málo a keď áno tak väčšinou o praktických veciach. Najmä o škole. Pokiaľ jej to išlo tam, tak bol spokojný. Nájsť odvahu opýtať sa ho, či môže večer na koncert, to bude fuška. Naposledy sa ho takto pýtala či si môže lakovať nechty.
Zrušil ju päťminútovou prednáškou o gýči, estetike a dekadentnej morálke, so záverom, že až bude mať osemnásť tak si môže robiť čo chce, ale dovtedy zo seba opicu robiť nebude. A nejako podobne to dopadne vždy, keď nájde v sebe guráž na niečo sa ho opýtať. Ale ktovie, možno práve dnes to bude ináč. Skúsiť to treba. Má predsa už dvanásť. V minulosti, ktorú otec toľko obdivuje, by sa už mohla aj vydávať, prečo teda nie?
Opatrne sa blížila k dverám pracovne, natiahla sa za kľučkou a v blonďavej hlavičke si pripravovala vetu, ktorú predniesla vstupujúc do izby: „Otec prepáč, že ťa ruším. Chcem sa len opýtať, môžem ísť dnes večer na jeden super koncert s kámoškami?“ Odtrhol zrak od papiera a uprel ho na ňu.
„Aký je to koncert?“ opýtal sa hlasom po ktorom už bola akákoľvek konverzácia zbytočná. Nepustí ma, preblasklo Hanke mysľou, nech by to bol rovno aj koncert symfonickej hudby, ale predsa odpovedala: „Jedovaté sliny, všetci tam budú.“ A už len čakala, aká forma nie to tentoraz bude. Modlila sa za rýchlu formu, aby sa mohla bežať hneď vyplakať do svojej izby.
Otec spustil záplavu múdrosti, s ktorej sa jej zdvíhal žalúdok a celá neštastná si to vypočula. „Takže nie, moja!“ Zaznelo na záver a mohla ísť. So slzičkami na líčkach zarila tváričku do vankúša a v duchu kliala na taký nespravodlivý svet. Prečo práve ona musí mať takých prísnych rodičov.
Keď ju vzlykot prešiel, obrátila sa na chrbát. Z plagátu na stene sa na ňu usmievali členovia Jedovatých slín. Musí sa tam dostať. Začala spriadať plány, ako by sa dostala von nepozorovane. Možno by to vyšlo. Mama ma totiž dnes nočnú. Odíde o šiestej, vráti sa až ráno. Otec zvykne v pracovni sedieť tak do jednej, to by už bola z koncertu dávno doma. Dverami to však nepôjde.
Hneď pri vchodových sú ako na potvoru aj tie od pracovne a bolo by ich počuť pri otváraní aj zatváraní. Čo tak okno? Bojí sa výšky a navyše ako by sa dostala naspäť do domu. Taká gymnastka nie je aby vyliezla naspäť.
Nemá to zmysel. Cesty von niet. Znovu jej stisklo srdiečko žiaľom. Zase pár slzičiek. Potom ju však napadlo čosi, čo sa jej zdalo príliš nereálne nato, aby nad tým vážne uvažovala. Zahnala tú myšlienku. Ale ona sa neodbytne vracala, až ju musela prehodnotiť. Možno. Ktovie. Odvahu sa ho opýtať, či môže ísť zbierala v najhlbšej hĺbke svojej duše a mala by nájsť silu urobiť toto? To asi ťažko. Ale ak by to vyšlo to by bola pecka.
Hanku totiž napadlo, či by nemohla použiť to, o čom v ženských časopisoch píšu ako o najlepšej zbrani, ktorou ženy môžu ovládať mužov. Sex. Zviesť vlastného otca. Šialenstvo. Ten by jej dal, pravdepodobne by jej aj narezal, hoci inak ju nikdy nebil. A povedal by to mame. Katastrofa. Možno by dokonca skončila u psychologičky.
Lenže na druhej strane. Ak by to vyšlo, mohla by si robiť, čo by chcela. Už by jej dovolil všetko. Nemohol by predsa niečo odmietnuť dcérke, ktorú opicháva. A keby to skúsil, mohla by ho vydierať, že o tom niekomu povie. To by bola paráda. Ibaže ako na to?
Sled jej čoraz zaujímavejších myšlienok prerušil mamkin hlas z chodby: „Čaute obidvaja, idem do služby,“ a buchnutie vchodových dverí. Hodiny išli čoraz rýchlejšie. Šesť, šesť desať, šesť dvadsať…. ani sa nenazdá a koncert začne. Musí to urobiť, odhodlala sa v duchu. Teraz, alebo nikdy.
Je pekná, to o sebe vedela. Štíhla, mladučká blondínka. Dlhonohá s uzulinkým driekom, veľkým očami a malým noštekom. Vyzliekla sa a natiahla si biele tangá, najsexy kus odevu aký má. Olízla si ružové pery a prstami rozčesala dlhé vlasy. Takto sa mu ukáže. Nesmie odolať.
Vyšla z izby. Srdce jej bilo ako zvon. Musí to urobiť. Bude sa proste správať podobne ako dievčatá vo filmoch, ktoré v triede na notebooku púšta Fero. Zvlášť jedna scéna, ktorú videla, jej pripadala sexy. Tak to spraví.
Otvorila dvere a ležérne sa oprela plecom o zárubňu. Richard sa otočil na stoličke. Vypleštil oči, sánka mu padla. Hanka si jemne potiahla rukou svojim rozkošným bielym telíčkom od krku až po pupok a najrajcovnejším hlasom akým to len šlo povedala: „Počuj, ocinko, mám čosi čo zmení tvoj názor na dnešný koncert.“ Ladne vykročila k písaciemu stolu.
Richard sa nezmohol ani na slovo. Zamrzol, čo by sa asi stalo väčšine mužov, vidiac svoju malú krásku nahú len v tangách zarytých hlboko medzi pevné polky drobnej riťky. A práve svoj zadoček sa blondínka rozhodla použiť. Pekný prostriedok nátlaku.
Prišla až celkom k otcovi. Otočila sa mu bokom, oprela sa rukami o stôl a prehla sa v páse tak, že ho krásne vyšpúlila a rozkročila nohy. Pozrela Richardovi do tváre: „Tak čo, tatko? Páči sa ti moja prdelka? Len si siahni, je tu pre teba.“ Pritom pohodila hrivou nádherných vlasov a zatriasla zadočkom.
Richardov mozog sa v tej chvíli premenil na krvavé bojisko. Objavili sa nejaké pochybnosti, ale ani keby dorazili v plnej sile, nemali by šancu proti zovretým šíkom erotických podnetov, ktoré to sexy stvorenie stojace pred ním a ponúkajúce sa mu vysielalo.
Načiahol dlaň. Dopadla na Hankinu hodvábnu pokožku. Stlačil ju. Druhá ruka sa hneď pridala. A bol stratený. Nasledovali jeho pery, ktoré sa prisali na perfektnú zadnicu malej bohyne. Hanka sa pousmiala. Má ho.
Vstal, naklonil sa nad ňu a pobozkal ju na plecia. Vtiahol do nozdier vôňu mladosti. „Neblázni! Je to tvoja dcéra!“ ozvala sa náhlivo ešte nejaká iba polomŕtva pochybnosť, váľajúca sa v krvi porážky. Hneď pri nej však bola čata príjemných pocitov, vyvolaných dotykom jeho zdureného poklopca o dcérin chrbátik a dorazili tú sviňu.
Hanbil sa. Chcel ju a vezme si ju, o tom nebolo pochýb, ale nemohol by sa jej pritom dívať do očí. Preto mu perfektne vyhovovalo, že stála k nemu chrbtom.
Padol na kolená. Odhrnul tangá a jazykom skúmal obidva otvorčeky rozkoše. „Stoj takto!“ prikázal, keď si náhle spomenul, že bude lepšie zatiahnuť žalúzie. Z jeho pracovne síce vidno iba záhradu, ale istota je istota.
Spravil to a vrátil s k svojej „práci“. Stiahol jej tangá na členky. Hanka ich zakopla pod stôl. A povedala vetu z Ferových pornáčov, ktorú chcela vždy vysloviť: „Tak poď ty bujak, vraz mi ho tam!“ Richardovi sa až zatriasli kolená od vzrušenia. „Také čosi ja mám doma?“ Pomyslel si a už aj zhodil všetko, čo mal oblečené.
Musel do podrepu, pretože jeho partnerka bola o hodne nižšia. Nabodol ju zospodu na vtáka až zjajčala bolesťou a nadvihol ju. Hanka takmer omdlela. Vedela, že prísť o panenstvo bolí, ale takú páľavu nečakala. Na prvý krát ju odpanil. Vydala z hrdielka čosi ako rukot zranenej srnky. Naštastie asi platí, čím väčšia bolesť, tým skôr prejde. A tak po pár sekundách bolo všetko o.k.
Píchal ju ostošesť v tejto krásnej, ale náročnej polohe. Lietala pred ním vo vzduchu, držala sa len stola a sem tam sa odrazila od koberca palčekmi na drobnučkých chodidlách.
Richard to do nej rval bez ohľadu na čokoľvek, až kým ho nechytil do stehna kŕč. „Do piče!“ zahrešil. „Vylez na stôl, Hanka. A poriadne sa rozčap, nech mám prístup!“
Poslúchla a pokračovali. Ako otec a dcéra nemali bohvieaký vzťah, ale ako milenci si asi budú rozumieť. Zvieral ju pevne. „Moje dievča“ pomyslel si, to bude radosti mať takú kurvičku k dispozícii, kedy sa mi zachce.
Vytiahol ho von tesne pred výstrekom. Nechcel ešte skončiť. A Hanka tiež ešte nie. A navyše chcela sa zapísať, čo najlepšie. Dať čo najviac, aby mohla požadovať čo najviac. Preto keď si uvedomila, že tá prestávka, je preto, že ocko zbiera sily, nadhodila: „Môžem ti ho vyfajčiť, ocinko? Však môžem?“ a už sa aj šikovne pretočila na stole a zoskočila na kolená rovno pred napnutý úd.
No ruku na srdce, odmietli by ste sladučkú dvanásťročnú blondínku, ktorá by žadonila vycmúľať vám čuráka? Richard urobil presne to isté, čo odpovedáte. Obopla mu žaluď perami a koreň penisu rúčkou. Neskúsene a nežne mu ho lízala a dráždila. Filozof bol v nebi. Tomuto sa nič nevyrovná. Teplý kolík v Hankiných ústočkách jej chutil skvelo. Ale zaskočilo ju, keď vystrekol.
Daň za neskúsenosť. Zľakla sa prúdu, ktorý jej udrel do podnebia a rozlial sa po jazyku. Vytiahla ho okamžite von a rozkašľala sa. Zlaté. Ďalšie prúdy Richardovej mrdky tak dopadali na jej tváričku a vlasy. Veľkolepý pohľad. Richard si ho dosucha otrel na jej líčku.
Usmiala sa. „Aké to bolo?“ Richard uznanlivo prikývol: „Neskutočné, si bohyňa. Ale nesmieš o tom nikomu povedať ani slovo!“ Hanka ho veselo pobozkala, prepleskla mu po visiacom kokote a zašveholila: „Neboj, tatko, nie som blbá. A mimochodom na ten dnešný koncert mi dáš dve stovky.“
Od srdce sa rozosmial: „Ty si pekná potvorka. Ako vieš, že ťa teraz pustím?“ Znovu ho pobozkala, vzala mu ruku a položila mu ju na svoju kundičku: „Pretože toto budeš ešte chcieť! Nemám pravdu?“
Mala. Vybral zo saka pohodeného na stoličke peňaženku a dal jej päťstovku. „Dobre sa zabav, moja. A čo keby sme si to zopakovali keď sa vrátiš? Vieš, treba využívať chvíle, keď nie je mama doma.“ Hanka schmatla bankovku a odvetila: „Pre teba všetko, ty môj nadržanec!“